Chodím stopom. Mám rád bezdomovcov a dobrú muziku. Viem byť sarkastický a občas pôsobím neisto. Chcem sa veľa naučiť a preto píšem. Quem te Deus esse Jussit, et humana qua parte locatus es in re, Disce. (Parsius, Satiry) Zoznam autorových rubrík: OČAMI, KTORÉ VIDIA EIFFELOVKU, STOPÁROV SPRIEVODCA PO SLOVENS, SPOLOČENSKÝ DŽOJNT, HLASY ULICE, CESTA TAM A SPAŤ, Nezaradené, Súkromné
Cez okno bolo počuť Rádio Slovensko. Zachytil som, ako najprv hovoril pán premiér a potom bola predpoveď počasia. Následne sa mi to poskladalo takto: "Podľa Róberta Fica bude počas nasledujúcich dní slnečno.. a garantujeme, že počasie sa nad slovenskou ekonomikou do konca roka zlepší." Vždy som bol skeptický voči dlhodobej predpovedi počasia.
Začnime odzadu. Aké je dobré jedlo? Hovorí sa, že hladnému je všetko dobré a že proti chuti nie je žiaden dišputát. Môže byť, aj keď predsa si myslím, že dobré jedlo má dve základné vlastnosti. Musí byť lokálne a sezónne. Samozrejme, supermarkety ako vlajkové lode globalizácie sú tu veľkým polenom pod nohy, ale poviem to takto: jedlo založené na lokálnych surovinách v sebe nesie kus srdca a príbeh daného regiónu. Ak sú tieto suroviny ešte aj sezónne, vzniká harmónia chutí, ktorá v sebe skrýva niečo, na čo sa už takmer zabudlo. Tým je rešpekt, trpezlivosť a schopnosť vnímať seba ako súčasť niečoho väčšieho. Ako je to teda s tou dobrou demokraciou?
V priebehu posledných dní sa toho nielen, že stalo veľa, ale veľa z toho má k sebe veľmi blízko. Dve veci obzvlášť. Naši dvaja ministri by si mali otvoriť spoločnú inštitúciu (napr. kaviareň) pretože ako sa ukázalo, ich strategický či kritický management je na oko identický. Po prvé: najprv nejakú dobrú zmenu dlho vymýšľať. Po druhé: dobré veci rýchlo schváliť (ako je u nás zvykom). A po tretie: hneď ako to uzrie svetlo prvých reakcií verejnosti, tak to treba do piatich minút zmeniť (dobré veci sa dajú zmeniť už len k lepšiemu).
Milicu Šapić som spoznal asi pred mesiacom v Holandsku. Študuje a popri tom sa venuje vo svojom rodnom Belehrade aj mnohým aktivitám, ktorých cieľom je snaha o slobodnejšiu občiansku spoločnosť v Srbsku. Raz večer sme sa ešte s jednou kamarátkou našli v jednom zabudnutom pube v Utrechte a reč prešla aj na zážitky, ktoré si v nás nejakým výraznejším spôsobom nesieme zapísané. Milica nám vtedy povedala o tom, aké to bolo v 1999, keď na Belehrad zaútočili vzdušné jednotky NATO. A toto je jej príbeh, ktorý mi pre tento článok prepísala s odstupom času do mailu:
Aj bývalý prezident Michal Kováč podporil podujatie Bratislava za život. Podľa neho je život skutočnou výzvou, za ktorú sa oplatí bojovať. Oslovili sme ho pre krátky rozhovor.
Povedzme si pravdu, pán Platón by nebol veľmi nadšený a to pre jednoduchý dôvod. Vzdelávanie, ako hodnota sama o sebe, degradovalo na neskutočne nízku úroveň. Pán P. by si neodpustil nám pripomenúť, že je to práve vzdelávanie, cez ktoré sa do spoločnosti (a štátu) vie najjednoduchšie a nepozorovane dostať neporiadok, zmätok a v poslednom dôsledku chaos. Hm, chvíľka na logické zamyslenie. Je podľa vás situácia na Slovensku trochu (viac) v neporiadku a akosi mimo koľaj? Tak potom je možno ten správny čas pozrieť sa na vzdelávanie ako také, a vrátiť ho v dôležitosti na piedestál, z ktorého bolo už pred dávnym časom zhodené.
Všetko sa to začalo asi rozhorčením. Od človeka môjmu srdcu blízkeho som sa dozvedel, že nedávne televízne vystúpenie pána prezidenta ho presvedčilo o tom, ako s nami všetkými chcel ten Čentéš iba poriadne vybabrať. Ako dobre, že nebol vymenovaný a dobre, že na to bolo hrdinsky poukázané. Pokračovalo to cholerickou spŕškou kritiky všetkého a všetkých, čo na slovenskú politiku čo i len prikukli. Zlí sú všetci, sorry! Spásonosné riešenie: tresnúť dverami a nikdy sa nevracať.
