reklama

Spomienka na bombardovanie Belehradu, ktorá je živá ešte aj dnes.

Milicu Šapić som spoznal asi pred mesiacom v Holandsku. Študuje a popri tom sa venuje vo svojom rodnom Belehrade aj mnohým aktivitám, ktorých cieľom je snaha o slobodnejšiu občiansku spoločnosť v Srbsku. Raz večer sme sa ešte s jednou kamarátkou našli v jednom zabudnutom pube v Utrechte a reč prešla aj na zážitky, ktoré si v nás nejakým výraznejším spôsobom nesieme zapísané. Milica nám vtedy povedala o tom, aké to bolo v 1999, keď na Belehrad zaútočili vzdušné jednotky NATO. A toto je jej príbeh, ktorý mi pre tento článok prepísala s odstupom času do mailu:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (38)

"Keď to tak počítam, od bombardovania z 24. marca 1999 tomu bude už 14 rokov. Všetci si naň veľmi dobre pamätáme.

Samozrejme som bola príliš malá na to, aby som tomu rozumela, ale porozprávam ti tento príbeh, ako som ho vnímala ja, očami desať ročného dieťaťa..

Keď oficiálne vyhlásili vojnu, bolo okolo ôsmej večer. Naša teta zo Slovinska nám zavolala, že majú informáciu, ako si to 200 lietadiel práve v tej chvíli namierilo smerom na Srbsko.

Moja rodina zostala vcelku pokojná. Mama bola v obývačke, šila, môj oco čítal a ja s Ivou sme pozerali dačo v telke predtým, než pôjdeme spať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A potom prišla prvá bomba.

Mama spadla zo stoličky. Ja som začala plakať a Iva nerobila nič. Oco nás všetkých zhromaždil v chodbe, kde nebolo žiadne sklo ani okná a pamätám si, ako sa rozprávali o tom, čo si zobrať so sebou do úkrytu.

Pretože žijeme v dome kde je šesť bytov, boli sme a stále sme si veľmi blízki s našimi susedmi. Zo spoločnej chodby sa dalo počuť všetkých - rodičov, starých rodičov, aj deti. Najmä deti. Rozhodovali sa o tom, či je bezpečné zostať doma alebo nie.

Tú noc sme zostali doma.

Dôvod, pre ktorý som plakala, bol ten, že bomba spôsobila zrušenie jedného predstavenia, na ktoré sme sa dlho pripravovali s našimi učiteľmi a rodičmi. Veľmi som sa na to tešila. Naučili sme sa veľa básničiek, pesničiek, ľudových tancov a niekoľko scénok a celá príprava nám zabrala pomerne veľa času.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom prišla bomba, ktorá všetko zruinovala.

Moja mama mi nedovolila ísť ani do školy aby som sa rozlúčila s mojimi spolužiakmi a pani učiteľkou. Neskôr nám zo školy zavolali, že sa bude v našej triede konať stretnutie a ak sa sme schopní prísť, tak nás radi uvidia (samozrejme v prítomnosti rodičov).

Bolo to poslednýkrát, čo sme sa všetci toho školského roku stretli. Vysvetlili nám, čo sa dialo, pokúsili sa nás upokojiť a moja učiteľka nám dokonca dala na leto domácu úlohu. Veľmi som ju mala rada!

Všetci sme plakali a nakoniec sme sa rozlúčili.

V tú noc sme išli do úkrytu.

Pred tým, ako sme odišli, som si zobrala z mojej izby všetky ceruzky a pastelky, pár zošitov a moje obľúbené veci a v podstate som si urobila v podzemí malú verziu vlastnej izby. Bolo to úžasné. Dokonca aj teraz na to spomíname ako na moju “izbu”.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo môžem povedať? Nenávidela som zvuk lietadiel počas noci. Boli tak blízko. Protivili sa mi sirény a nepáčilo sa mi, keď nám dala mama ostrihať vlasy a vyzerali sme ako chlapci. Bolo mi ťažko zmieriť sa s tým, že som nemohla ísť do školy. Jedna z vecí, na ktoré nikdy nezabudnem, je dievčatko, ktoré sa volalo Milica - tak ako ja. Bola zabitá počas toho, ako bola na nočníku. Mala iba tri roky, keď si črepina z bomby vybrala cestu priamo cez okno do miestnosti, kde sa práve nachádzala.

Neznášala som, keď sme nemohli zdvihnúť telefón, pretože niekto by mohol zobrať môjho otca preč. Mnoho mojich kamarátov prišlo o otcov a bratov. Nenávidím to, čo spravili Belehradu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale nikdy som nepochopila prečo. Dokonca ani dnes. Prečo? Kto to chcel? Čo som im urobila?

Po troch mesiacoch sa to skončilo. 78 dní, potom bol koniec. My sme sa však cítili, ako by to bol rok.

Veľa sme sa naučili. Všetci z nás. Ja osobne.. nejako to zmenilo môj pohľad na to, ako sa pozerám na svoje priateľstvá a na to, ako sa všetko môže zmeniť v priebehu jedného dňa. Naučila som sa podeliť s desiatimi inými deťmi, ktoré som vôbec nepoznala, zabaviť sa aj v podzemí, vymyslieť si nové hry a aktivity. Tiež som sa naučila utešiť samú seba, aby mama nevidela aká som vystrašená a neznepokojovalo ju to.

Mala som šťastie. Stále som tu a mojej rodine sa darí.

Mnoho z našich rodín ale toto šťastie nemalo.

A ja stále nechápem prečo..."

Čo k tomu dodať? Keď mi to Milly poslala mailom, spomenul som si na to, ako som to vtedy prežíval ja sám. Mal som vtedy jedenásť, ale presne si pamätám ten pocit strachu. Myslel som si, že začala tretia svetová vojna a že to príde čoskoro aj ku nám, čo sa nakoniec nestalo. Úplne som už na to zabudol a tento príbeh vo mne silno zarezonoval. Toto strategické bombardovanie bolo odsúdené viacerými kritikmi práve za veľke straty na životoch civilistov. Dejiny ale neprepíšeme, otázka "prečo" už zapadla prachom a z popola vyrástli iba spomienky. Zabudnúť sa nedá a odpustenie je na zozname nezvestných. Uvidíme, čo všetko ešte vyrastie z popola.

Milica, ďakujem ešte raz a teším sa na skoré stretnutie!

Jakub Betinský

Jakub Betinský

Bloger 
  • Počet článkov:  69
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Chodím stopom. Mám rád bezdomovcov a dobrú muziku. Viem byť sarkastický a občas pôsobím neisto. Chcem sa veľa naučiť a preto píšem. Quem te Deus esse Jussit, et humana qua parte locatus es in re, Disce. (Parsius, Satiry) Zoznam autorových rubrík:  OČAMI, KTORÉ VIDIA EIFFELOVKUSTOPÁROV SPRIEVODCA PO SLOVENSSPOLOČENSKÝ DŽOJNTHLASY ULICECESTA TAM A SPAŤNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu