Pri stánku sa nám hneď prihovorila predavačka a po krátkej dohode sme zvolili obedové menu, vypýtali dva krajce chleba a ešte aj feferónku ako bonus. Teda klamem, bonus bola malinovka, takže na jeho pomery určite kráľovský obed. Počas toho ako sme tam stáli, si ma všimla aj ďalšia príležitosť-vidiaca pani, a už aj stála pri nás s podobnými otázkami a prosbami. Nehovorím, že som v peňaženke nemal na ďalšie jedlo, a asi som jej aj mal niečo kúpiť, ale akosi mi to nedalo a poprosil som ju, aby sa nehnevala, že už som tuto pánovi kúpil, a že ak ho poprosí, tak sa môžno podelí. Na to som si zobral svoju vodu, pozdravili sme sa a takmer by som povedal, že sa už tak skoro neuvidíme.
Neprešlo ani päť minúť, čo som sa vrátil na stanicu a pán s obedným menu na papierovej tácke v ruke bol opäť pri mne. Nech sa ževraj nehnevám, ale či by som mu nemal dve eurá dať, že už jedno zarobil a potrebuje tri na ubytovňu. Nemám predstavu o tom, koľko môže taká ubytovňa stáť a jej existencia je tiež otázna. Pýtam sa preto viac podrobností a všetko mi bolo vysvetlené. Škoda len, že som nemal čas sa o tom aj osobne presvedčiť.
Poviem vám, bol mi sympatický z tej necelej pol hodiny, čo sme sa poznali a tak som sa rozhodol spraviť nespraviteľné a fakt som mu tie peniaze dal. Sám seba sa pýtam, či som spravil dobre. Ako som mu ich dával, tak som mu dôrazne prízvukoval, že mu verím, ako ich použije a je mi jedno koľkokrát mi povie, že z toho čučo nebude. Jednoducho mu verím a chcem, aby to vedel. Odišiel si dojesť obed a to bol koniec nášho stretnutia.
Opäť som otvoril knihu. Ani nie dve strany a niekto ma prerušuje. Tetuška z pred stánku, ktorá asi obišla na prázdno. Pýta ma, či aspoň čaj by som jej nekúpil za päťdesiac centou (ceny má zistené). Proti vlastnej vôli som sa stal niekým ako “hrdinom dňa” a keďže mne ku vtipu nikdy veľa nechýba, tak som jej povedal takto. Nech sa pozrie dookola a odhadom poráta všetkých ľudí, čo stoja vo vstupnej hale a hovorím jej, že mám pre ňu úlohu: prejsť od jedného cestujúceho k druhému a bez otravného nepýtanie peňazí iba milo poprosiť, či by jej niekto nekúpil z automatu čaj. A že ju ja posielam (keby sa niekto pýtal). Nakoniec som ju ešte povzbudil, že ak naozaj prejde všetkých a nič, tak jej ten čaj kúpil teda. Na to som sa otočil do knihy a ona sa vybrala na plnenie misie. Úprimne vám poviem, že vyzerala, akoby sa prvýkrát hanbila si niečo vypýtať.
Ani som stranu neprečítal a vidím, ako sa ku mne vracia. Reakcia? Hrozne som sa začal smiať a ako už bola skoro pri mne, tak sa začala smiať aj ona. Pýtam sa, že ako to tak rýchlo všetkých stihla a že či sa naozaj nejaké dobré srdce nenašlo. Tetuška sa iba ticho usmievala a ja som potláčal ďalší príval smiechu. Ok teda, že aspoň za snahu jej ten čaj kúpim. Podišli sme k automatom, vhodil som iba dvadsať centov (zle mala veru ceny zistené), podal jej horúci čas a ešte sme sa chvíľu bavili o tom ako si zarába na prežitie. Potom som jej ešte poprial pekný deň, a že nech nepýta peniaze, ale ak niečo potrebuje, tak nech slušne poprosí, aby jej to niekto kúpil.
Konečne... ja a moja kniha. Podvedome (alebo vedome) mi to už ale nedalo a stále som sa obzeral zo strany na stranu, kto ďalší sa objaví.
Neobjavil sa už nikto nový, ale veľmi som bol potešený, keď okolo mňa prešiel môj kamoš, ktorý už dojedol obedné menu a v ruke držal Notabene, čo som si predtým vôbec nevšimol. Naozaj som bol z neho rád. Netuším ako minie tie dve eurá, ale ak by sa večer vyspal v ubytovni, bol by som na neho hrdý. To hlavné som mu povedal: veril som mu a možno som bol aj prvý.
Čo s tým všetkým má Nietzsche? Na prvý pohľad nič, ale hneď to premostím. Bol to práve on, ktorý vo svojej dobe nastavil zrkadlo spoločnosti a kritizoval ľudské pokrytectvo, prázdne skutky, slová bez zmyslu, dobrovoľné rozhodnutie sa pre detinskosť a pasívnu povrchnosť pred aktívnou tvorivosťou. Toto všetko mi prebehlo hlavou potom, ako som sám ešte chvíľu stál s knihou a čakal na vlak.
Koľko ľudí povie bezdomovcovi, že nemá päťdesiac centov? Prosím vás, aspoň mu neklamte a povedzte, že nechcete dať. Nenechajte sa ale prosím obmedziť touto povrchnou odpoveďou a radšej sa ho spýtajte, čo mu môžete dať a buďte tvoriví (teda ak vám práve neodchádza meškajúci vlak). Ak nie, tak mu radšej vynadajte a pošlite ho niekde, pretože to bude menej pokrytecké ako to, keď ho odbijete lacnou frázou.
Bodka na záver. Aký zaujímavý čas na hlavnej stani, lepší ako kniha. A to všetko len preto, že som si chcel ísť kúpiť flašu vody.