Krok jedna: rozhodnutie a jeho pozadie
Pred istým časom som sa v Bratislave zúčastnil na “živej knižnici”. Interaktívny event (“knižnica”), na ktorý bolo pozvaných niekoľko inšpiratívnych hostí (“kníh”), ktorí sa prišli podaliť o svoje skúsenosti a postrehy (“čítať zo svojej knihy”). So záujmom som sa začítal do jednej knihy so širokým úsmevom, ktorej názov bol Aďa Kováčová. Hovorila o tom, koľko možností majú dnes mladí na cestovanie a získavanie skúseností a súčasne stlačiť finančné náklady na mininum, až nulu. Pozastavme sa nad tým chvíľku. Znie to ako z volebnej kampane na istoty, ale musím priznať, Aďa mala pravdu. Má to ale jeden háčik, ktorý kampane radšej nespomínajú ani malými písmenkami. Chce to celého človeka! Veľa času, veľa energie a ku koncu štipku “šťastia” (áno, bez nej to nejde a myslím to smrteľne vážne). Inšpirovaný Adinou knihou sme si vymenili kontakt, v skorej dobe mi preposlala mail s mnohými zaujímavými linkami. Začal som sa v nich prehrabovať a hľadať niečo na max dva týždne a hlavne začiatkom februára. Na stránke salto-youth som zakopol o zaujímavý tréning praktizovania koučingu (niečo ako mentoring a konsulting v jednom), ktorý bude presne v mne požadovanou čase, s medzinárodnou účasťou, uskutoční sa v holanskom meste Ommen a je potrebné si doplatiť iba polovicu nákladov na tréning a cestovné. Karty boli rozdané a hra sa mohla začať.
Krok dva: ako správne rozpísať pero
Tréning sa našiel a kedže to bola výberová záležitosť (ako som sa neskôr dozvedel, zobrali 28 z vyše 100 prihlásených), trebalo veľmi dobre voliť slová na prihlasovaní formulár. Ten mal v sebe zmiešané aj prvky motivačného listu, takže ani o slovo viac a ani o slovo menej. Ešte pred písaním som si stanovil ako filter dve veci: jedna, písať čím otvorenejšie, žiadne formality, ale súčasne seriózne, žiadne šaškovanie. Dva, šokovať a zaskočiť ich nejakým spôsobom. Byť originálny, ale nie vtieravo originálny, a vyznieť nezaškatuľkovane (“get out of the box”). Síce to nebolo v prijímacích kritériách, pripojil som im tam aj životopis. Ten som si pred istým časom radikálne prerobil. Inšpirovala ma k tomu jedna spolužiačka s jej jedinečným nápadom. Ten štandarizovaný vzorový životopis z EU-stránky je jednoducho odpersonalizovaný, a životopis by mal odrážať človeka nie len obsahom, ale aj formou, vizuálom. Pár hodín po zaslaní všetkej potrebnej dokumentácie mi prišla odpoveď: tešime sa na skoré stretnutie. Eso v rukáve pomohlo.
Krok tri: najesť ti zadarmo nikto nedá
Svätá pravda, na ktorú netreba zabúdať, keď sa niekto začne oháňať plošným zvyšovaním sociálnych prídavkov. Síce som bol veľmi potešení, že ma vybrali ako účastníka tréningu, na krku mi stále vysel iný mlynský kameň... nuž, mohli by sme ho premenovať aj na kameň finančný. V najštudentskejšom variante vyšla cesta, plus príspevok na tréning viac, ako som predpokladal. A teraz čo? Jedna z podmienok mojej cesty bola finančná nezávislosť z mojej strany, ktorá teraz narazila ako kosa na kameň. Je ale pravdou, že odvážnemu šťastie praje, takže trebalo zdvihnúť riť z “teplej postele”, otvoriť oči do široka, nebáť sa používať ústa a výsledok sa už nejaký ukáže.
Z môjho fundraisingového plánu som hneď na začiatku vyškrtol sponzora poslednej inštancie - rodinu, a stavil som to všetko na jednu kartu. Buď si nájdem sponzora svojpomocne alebo napíšem do Holandska, že finančná kríza udrela konečne aj na mňa. Pýtal som sa všade možne a cesta ma priviedla až k nadácii slovenským filantrópov. Moju zahraničnú cestu spojenú s tréningom som etabloval na “projekt”, napísal som stranový príbeh o tom kto som, prečo tam chcem ísť, ako ho chcem aplikovať do skorého budúcna a ako tým chcem prispieť k budovaniu lepšej spoločnosti na Slovensku. Inými slovami, potreboval som sa “predať”, takže win-win situácia bola neodmysliteľná od uskutočnenia môjho prvotného rozhodnutia. Oslovil som dokopy asi 15 nadácii a jednotlivcov, a odpoveď bola tá istá: držíme vám veľmi palce, ale bohužial s vašou prosbou o finančný príspevok nemôžeme z našej pozície nič urobiť.
Práve tu sa ukázala tá kvapka šťastia, bez ktorého by som sedel doma. Nečakane sa mi ozval pán, ktorému som si spomenul napísať, pretože som sa ho snažil asi pred dvoma rokmi kontaktovať, ale neúspešne. V stručnom maile stálo: zavolaj na to a to číslo, dohodni nám miesto a čas stretnutia, a uvidíme, čo sa bude dať urobiť. Další deň som to už mal namierené do Auparku. Nečakané neformálne stretnutie a veľmi zaujímavý človek. Po viac ako pol hodine sme si podali ruky s tým, že súhlasí. A čerešnička na záver, pozvanie na spoluprácu na jednom z jeho projektov. Koniec hry, čas baliť kufre.
Krok štyri: doslov
Tréning mi dal veľa a čas, ktorý som strávil v Holandsku splnil všetky podmienky. Naučil som sa kopu vecí, spoznal som mnoho úžasných ľudí, spoznal som zase raz viac seba a z časti som si zodpovedal na mnoho otázok, s ktorými som vycestoval. Náklady pokryté a skúsenosti zapísane pod kožu.
Čo dodať? Ľudia mi hovoria o šikovnosti, že sa mi tam podarilo dostať a že, keď v tom už raz človek vie chodiť, tak sa to dá. Nemám nič proti a súhlasím. Chcelo to veľa času a energie, pretože som sa v tom musel naučiť chodiť. Teraz ale to najdôležitejšie: nikdy by sa mi to nebolo podarilo nebyť pomoci mnohých úžasných ľudí, ktorým touto formou ďakujem. Máme okolo seba denne mnoho príležitostí a ak sa pre niektorú pevne rozhodneme, tak sa nám to môže podariť. Dve veci je ale potrebné držať pred očami. Svet síce dokáže zmeniť jeden človek, ale nikdy sám. A tá druhá, dajte do toho hoci aj všetku svoju energiu a čas, ale bez trochy šťastia to jednoducho nejde!
"Známosti nie sú prostriedok na využívanie ľudí, ale na spájanie dobrých vecí, ktoré by sa inak k sebe nedostali."
Držím palce na vašich cestách!
