Dotýčný, volajme ho Karol, nás na čerpačke zbadal ako prvý. Viem si predstaviť, ako sa na nás v duchu aj zasmiel: boli sme premrznutí na kosť (vonku cez -10), behali od auta k autu a každý nás odbil. Paradoxne - on si stopol nás a bol to stop šitý ako na mieru.
Cesta nebola najkratšia a ako už kamionisti zvyknú, radi sa porozprávajú o všetkom. Najviac na nich obdivujem tú bezprostrednosť. Ukázal nám na mobile fotky svojich detí, porozprával o nie najľahšom, ale v celku spokojnom živote, prezradil nám, aké prekvapko plánuje na Mikuláša a mnoho iných osobných vecí, ktoré by vám niekto len tak nepovedal - určite nie neznámym stopárom.
Dva príbehy:
Prvý je o smrti. Karol nám spomínal, ako mu pred časom nabúral do zadnej časti návesu osobák a bohužial šofér na mieste mŕtvy. Hovorí, že paradoxne tú smrť zo začiatku nejako ani nevnímal. Bol to šok. Hneď chcel pokračovať v ceste. Nevnímal potrebu sa s niekym porozprávať alebo nejak sa extra vydýchať. Dodal, že až asi po pol hodine to na neho zrazu doľahlo. Ťarcha nepriamej zodpovednosti, ťažoba a úzkosť celej tej situácii a na najbližšom odpočívadle to musel predýchať. Na človeka hneď začnú padať ako lejak tie dobre známe "keby" otázky, ale nezmení už nič. Spomenul som si vtedy na kamaráta zo stretnej, o ktorom som už dávnejšie písal. Zomrel pri autonehode a s ním odišiel aj neopakovateľný talent. Prečo nás vie smrť tak prekvapiť a pritom má k životu bližšie ako čokoľvek iné?
Druhý príbeh je na trochu veselšiu tému a dá sa z neho čo to poučiť. Karol spomínal jednu príhodu so stopárkou. Raz zviezol jednu slečnu a ako je zvykom a povinnosťou, kamionista musí (ak sa nemýlim) každé 4 hodiny stáť - bezpečnostná prestávka. Normálny stop, vystúpili a asi si aj oni dobre pokecali a keďže už bola slečna neďaleko od cieľa chcela sa Karolovi zavďačiť a že či si s ňou nedá kávu. Karol, jasný gentelman, zo začiatku ani počuť, ale nakoniec sa nechal dôraznou stopárkou ukecať a nechal sa pozvať. Pred kamiónom ju na rýchlo vypili a šiel ešte dookola skontrolovať, či má všetko bezpečne utiahnuté a vyrážajú. Tu na neho prišla ťažoba. Ako by ste sa zobudili na budík vo veľmi skorej rannej hodine a za nič na svete sa vám nechcelo vstávať. Len čo neposlušne položíte hlavu späť na vankúš, tak už o sebe neviete. A to bolo to posledné čo si pamätal. Zobudil sa, ako neskôr zistil, tak o štyri hodiny a po milej slečne ani chýru ani slychu. Mobil preč, notebook preč, všetko cenné z kabíny, čo sa dalo zobrať preč. Z čerpačky zavolal do firmy, kde ho už pár hodín zháňali a zmobilizovali políciu. Z toho plynú dve ponaučenia: keď dievča stopuje samo, nemusí byť vždy odvážne - niekedy je to profesionál. A po druhé: kávu na čerpačke si vždy treba kúpiť za svoje.
Vtipný paradox na záver. Karol bol taký milý, že keď bol na povinnej prestávke s nami, jasne že nás pozval na kávu. Po vypočutí predchádzajúceho príbehu ho ale kamarátka držala pod orlím zrakom, kávu som si s ním dal iba ja a nakoniec, cez všetko hádanie, som mu za ňu aj zaplatil. A ako bonus som si v kamióne nechtiac zabudol moju obľúbenú čapicu :)
Karol, vďaka za stopa a krásne Vianoce tebe i celej rodine.