Uprednostnil predo mnou bezdomovca

Autor: Jakub Betinský | 19.1.2013 o 16:05 | Karma článku: 10,02 | Prečítané:  1812x

Stalo sa to už asi pred týždňom. Prišiel som neskoro. Postavil som sa dozadu, potreboval som trochu vydýchať a zatiaľ som očami zanalyzoval celý interiér a každú maľbu. Zrazu som si všimol spolužiaka Martina. Sedel obďaleč a keďže mi bol chrbtom tak som si bol istý, že si ma všimne až keď bude vychádzať. Spomienková oslava sa už skončila, ale Martin ešte chvíľu sedel a nechával to v sebe doznievať. Po chvíli sa konečne vybral smerom ku východu, pozdravili sme sa očami, čím som si zaistil, že ma vonku počká. Došiel som k nemu, nadhodil jednu z klasických otázok na otvorenie konverzácie, ale vidím, že Martin nereaguje. Až potom som si všimol, že sa prihovára jednému z dvoch bezdomovcov, ktorý lemovali východ z oboch jeho strán.

Tento článok píšem preto, aby som sa aspoň touto formou Martinovi poďakoval, pretože viem, že inak by to neprijal a iba by ma odbil nejakou milou frázou. Priznám sa, že sa ma jeho reakcia dotkla dvoma spôsobmy.

Ten prvý bol šok a prekvapenie. Už ste sa len tak pristavili pri bezdomovcovi? Chce to kus odvahy a ešte väčšiu dávku predvedčenia, prečo to vlastne spraviť. Ukážte mi niekoho, kto sa "len tak" pri jednom pristaví. Nie je to ako otvoril chladničku a "len tak si vytianuť jogurt".

Ako nad tým teraz rozmýšlam, čo sa Martina týka to nie je vlastne až tak prekvapivé. Je to celý on. Nerieši žiadne nepísané sociálne konvencie o tom, ako sa ku niekomu správať. Prihovoriť sa bezdomovcovi je pre neho ako prihovoriť sa mne. A nemalo by to tak byť?

Druhá vec, ktorá sa ma v tej chvíli dotkla bola moja hanba. Prečo on a ja nie? Nemám na to? Každý druhý hovorí o airsofte a paintballe či o čokoľvek, čo do tela napumpuje trochu adrenalínu. Hráme sa na vojakov, simulujeme konferencie valného zhromaždenia OSN (dôležitosti sa treba učiť len čo je pravda). Len aby sme držali v rukách aspoň ilúziu moci. Kurnik a to nám stačí?

Milujeme filmy o sebaobetovaní a hrdinstve. Zbožňujeme knihy o silných osobnostiach. Hráme graficky až reálne hry, kde je otázka života a smrti na dosah kliknutia. Hľadáme hrdinov minulosti, ktorým by sme sa podobali. Je to ako droga, ktorej veľmi nerozumieme. Obdivujeme ich, aby sme aspoň trochu participovali na tej veľkosti hodnôt či čoho, ktorých sú symbolom. Hovorím, ani tomu veľmi nerozumieme. Fantazi knihy zostanú navždy v mojej knižnici, ale Martin mi otvoril oči na jednu veľkú pravdu: hrdinou netreba hľadať, treba sa nimi stať! A preto som sa hanbil!

Martin sa rozprával s bezdomovcom, dal mu prednosť predo mnou. Dokonca mu aj nejaké jablko vytiahol spomedzi učebníc v bahotu - až to vyzeralo, ako by ho mal prichystané. Z ich rozhovoru som nezachytil všetko, ale pamätám si útržok z toho, ako sa bavili o tom, ako sa Martinovi darí v škole - niečo o skúške. Pán sa na neho obrátil slovami, že na to má, že je šikovné chalanisko. Do očí mi udiera absurdnosť celej tej situácie. Bezdomovec povzbudzuje študenta, že má na to, aby sa nebál! Čože, dobre som počul? Je mi ľúto, ale takto to predsa nemá fungovať! My (a hlavne ja) som tu na to, aby som niekoho takého povzbudil, preukázal mu pomoc a sympatiu, na ktorú je odkázaný. Potrebuje ma!

Vďaka Martinovi vidím koľko drístov bolo v tých myšlienkach! Teraz chápem Martin, prečo si taký otvorený človek, aj keď občas intro, a prečo si sám sebou viac ako ja.

Bezdomovci nás nepotrebujú. Tí sú samostatnejší ako akýkoľvek zcestovaný študent či podnikateľ a sú knižným príkladom moderného lifestylu, ktorý musí byť v statuse nejedného twitteristu. Áno, hovorím o minimalizme - tom skutočnom, nie iPhonovom.

Bezdomovci nás nepotrebujú. My potrebujeme ich!

Nie preto, aby sme mali kam dať prebytočné peniaze z daní, ale preto, aby nás naučili pozerať sa seba samých, takých akí sme pod kabátom.

Porozmýšlajte nad tým a nech sa vám táto myšlienka vybaví vždy, keď okolo jedného na ulici prejdete. Oni sú tie hlasy ulice.

Ak ste si nevšimli, bezdomovci sú asi najkreatívnejší ľudia na sveta. Kríza pre ních nič neznamená, všade vidia príležitosť a problémom je často iba zima.

Bezdomovci sú často dobrí architekti. Minule som šiel okolo jedného podmostového projektu, asi ešte nedokončeného, a musím vám to odfotiť... chalan mal vkus!

Bezdomovci sa vedia podeliť, hoci aj so všetkým. Nelipnú na veciach, prečo by mali.

Bezdomovci sú optimistickí. Nevedia čo prinesie nasledujúci deň, ale veria, že niečo určite nájdu a využijú v svoj prospech. Sú ale optimistickí realisti, pretože život nie je pre nich prechádzka ružovým sadom. Ide o život a každé zabudnutie má svoju cenu.

Bezdomovci sú ľudskí a dôverujú. Keď bude najhoršie, určite sa nájdu dobrí ľudia, ktorí pomôžu. Nespoliehajú sa iba na seba. Choroba moderného individualizmu.

Bezdomovci sú často prehliadaní, zúfali, nezodpovední, bez nádeje a prijať samých seba, to už neriešia. Vidíte tú podobnosť?

Každý potrebuje svojho "bezdomovca"! A nepochopí ho dovtedy, pokiaľ sa vo vnútri jedným nestane.

Budem sa opakovať, ale niekedy to nie je od veci. Chcem ešte raz poďakovať Martinovi, pretože som zase trochu viac pochopil, prečo sú v Bratislave bezdomovci.

Teším sa na skoré stretnutie.

PS: Musím sa ťa Martin ešte niečo spýtať, aj keď mám z toho zmiešané pocity. Nezdá sa ti, že je na svete trochu málo bezdomovcov?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?